Zuzana Žabková “Pro Rrózu”
Zuzana Žabková
“Pro Rrózu”
http://uzanazabkova.blogspot.sk
Zuzana Žabková spája vo svojej tvorbe záujem o prienik rôznych umeleckých žánrov- hudbu, tanec, choreografiu, poéziu, grafické partitúry. Jej prístup evokuje fluxusové diela a sama na túto príbuznosť niekedy aj zámerne poukazuje. Na rozdiel od umelcov fluxusu sa však vo svojej tvorbe nepohybuje len na rozmedzí hravosti a humoru, expresívneho gagu a irónie, ale zaoberá sa aj vážnymi témami ako je analýza pohybu tela v priestore, komunikácia tanečníka s hudbou, či tematizácia podobnosti choreografie s filmovým strihom.
Už počas štúdia, očarená francúzskym akademickým baletom, kde má každý názov prvku dva významy – tanečný a vecný – napísala báseň-libreto pre video, kde z použitých slov vznikali zaujímavé metafory, a kde v piatich strofách poeticky opisovala dej baletu tak, že každé slovo bolo pre tanečníkov pohybovou inšpiráciou.
V jej umeleckej metóde však rezonujú aj citácie existujúcich filmových diel. Tak v Small Odyssey I. (2011) inšpirovanej sci-fi filmom Stanleyho Kubricka (1968) vytvorila humorne ladené ateliérové performance zachytené na video, kde sa oblečená do odevu pripomínajúceho skafander a so šalátovou misou na hlave pohybuje v miestnosti a elementárnymi tanečnými úkonmi evokuje stav beztiaže. Rozjímanie o priestore a zvuku rozvinula aj v Small Odyssey II (2011), kde spracovala choreografiu pre pohyb rúk po klávesnici klavíra takým spôsobom, aby pri dotyku prstov nezaznel nijaký zvuk. Zaujímavým príkladom je aj performance Ich ruf zu dir … 2013 inšpirované Bachovým chorálovým prelúdiom, ktorý použil ako hlavnú hudobnú tému presvoj film Solaris A. Tarkovskij v prepojení s ambientnou hudbou E. Artemyeva (1972). Bachova hudba i mysteriózna atmosféra oceánu Solaris podnietili Žabkovú vytvoriť päť grafických partitúr slúžiacich ako libreto pre hudobno-tanečnú iterpretáciu skupinou Otvorené dvere pod jej choreografickým vedením.
Vo videu De Profundis /z hĺbky, z podstaty/ z r. 2012 autorka vychádza z témy rovnomenného kajúcneho žalmu Starého zákona, využívaného v židovskej i kresťanskej liturgii. Práve pre poetickosť, vrúcnosť a hlbokú ľudskú pokoru sa táto modlidba stala podkladom pre hudobné kompozície mnohých skladateľov (napr. Arvo Pärt, Michel-Richard de Lalande, Wolfgan Amadeus Mozart, Jozef Rosinský, Christoph Wilbald Gluck, Giovanni Pierluigi da Palestrina, Roman Berger). Žabková nás v ňom sprevádza koncertnou sálou a kamerou sa zastavuje pri dirigentoch v nej rozmiestnených, z ktorých každý diriguje svoje obľúbené hudobné spracovanie tohto žalmu. Divák tak vníma ich postavy ako sochy vsadené do priestoru, osamelé, v hudobnom rozjímaní, bez orchestra. Zdá sa, že hudbu ani nedirigujú, ale skôr tancujú, že sa ňou dávajú unášať v osobnom dialógu, ponorení do seba. Nie sú tou dominantnou osobnosťou, ktorá riadi iných interpretov, ale sami sa stávajú súčasťou skupiny a podriaďujú sa hudbe. Keďže video je zbavené aj zvuku, divák nepočuje tóny, ktoré dirigentom znejú v hlavách, Pohyb ich rúk a výraz ich tváre sa tak stáva šifrou, cez ktorú nazeráme znenie zvukov v ich vnútri. Uvedomíme si, že autorka tu trvaním skladby (4´33) vzdáva aj poctu Johnovi Cageovi a jeho skladbe Silence.
