Stotožnenie s prírodou

Prírodu ako svoj ateliér objavoval Michal Kern postupne, cez zdanlivé vzdialenie sa a zaujatie „inou prírodou“ v úvodnom období konštruktivizmu druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia, až po prijatie prírody ako svojho ateliéru pred polovicou sedemdesiatych rokov. Smerovanie jeho tvorby sa odvíjalo v úzkej komunikácii s centrom neoficiálnej vy´tvarnej scény v Bratislave, kde sa stretával s vy´tvarníkmi a teoretikmi, ktorí sa zaoberali príbuzny´mi eticky´mi a civilizačny´mi problémami – Tomášom Štraussom, Petrom Bartošom, Rudolfom Sikorom, Deziderom Tóthom, Jurajom Melišom či Júliusom Kollerom. Do aktuálneho diania Kern vnášal sústredeny´ pohľad mestsky´m životom nezaťaženého, no predsa mimoriadne rozhľadeného človeka a vďaka osobny´m kontaktom v osemdesiatych rokoch sprostredkoval hlbšie poznanie tvorby autorov moskovskej neoficiálnej scény. Napriek tomu, že tvorba Michala Kerna bola začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia predčasne uzavretá, možno ju považovať za ucelenú. Charakterizuje ju riešenie jasne vymedzeného okruhu problémov, v rámci ktory´ch sa mu podarilo maximálne sústrediť a preniknúť do hĺbky. Zároveň s eticko – ekologickou problematikou, hľadal riešenia v obnovení vzťahu človeka k prírode, ktorá sa mu stala trvalou možnosťou tvorby, od objavovania jej odrazu v zrkadle, zanechania stôp až po splynutie s ňou. Michal Kern poukazoval na prírodné dianie v jeho, často takmer nepovšimnutej, zdanlivej všednej každodennosti plynutia vody, topenia snehu či premeny tieňov a do jej diania citlivo vnášal stopu svojej ľudskej prítomnosti a spoluúčasti. Jeho tvorba má svoje špecifikum v systematickom prenikaní k prírode, ako k neustálemu zdroju novy´ch podnetov tvorby a sebareflexií. Tá sa stala nielen jeho ateliérom, ale aj domovom. Akcie v prírode zaznamenával prostredníctvom fotografie, ktorú využíval ako médium zvy´tvarnenia a sprostredkovania svojich zážitkov v prírode, čím prispel k vy´vinu osobitej a pre domácu scénu vy´raznej oblasti tzv. konceptuálnej fotografie. V dialógu s prírodou formoval Michal Kern konečnú podobu diela s osobitou poetikou, umocnenou časty´m využitím kresby a autorsky´ch textov, ktoré majú svoju vlastnú literárnu
hodnotu. Svoje myšlienky a akcie zaznamenával v denníkoch, z ktory´ch viaceré ostali iba v podobe denníkovy´ch konceptov. Svojou celoživotnou tvorbou Michal Kern hľadal možnosť zanechať v prírode svoj odkaz, efemérnu stopu, ktorú by príroda prijala“. Ona sama mu v tomto dialógu dala odpoveď v podobe trvalej stopy, ktorú zanechala v jeho tvorbe a sprostredkovane i v nás.

Daniela Čarná