Photoport (SK) @ lítost: Záhradníkov dom

Na začiatku treba povedať jasne – práce Milana Tittela sa neponúkajú na prvý kontakt, neoslovujú priamo a bez prípravy. Jeho dielo má aj akúsi populárnu vrstvu a ľahko zrozumiteľný humor. Napríklad známa figúra – zdráham sa povedať socha – bratislavského Čumila sa v Tittelovom podaní mení na memorabíliu, drobný pamiatkový predmet, akýsi miniatúrny náhrobný kahanec. Ale hlavná časť jeho diela sa nepoddáva tak ľahko. Pripomína to situáciu, ktorú navodzuje Vladimír Havrilla, inak Tittelov učiteľ z výtvarnej akadémie, vo svojom projekte Ten minutes. Projekt počíta s podzemným priestorom vždy pre jedného človeka, naprogramovanom tak, aby v ňom návštevník za 10 minút prešiel dôkladnou telesnou a duševnou očistou, ktorá vedie ku krátkodobej meditácii. A podobne zocelený by mal divák pristúpiť aj k Tittelovým dielam. Vyžadujú si zvláštny typ sústredenia, zbavenia sa akýchkoľvek myšlienkových predsudkov, očakávaní, ktoré zvykneme spájať s umením. Musíme sa jednoducho vypnúť, prerušiť obvyklý kolobeh prevzatých a mimovoľných myšlienok, dostať sa ku meditácii, akémusi bezváhovému stavu mysle. Samozrejme nemusí to byť spojené s budhizmom alebo inou východnou náukou, tak vzdialenou nášmu obvyklému prístupu k svetu, ale je to v niečom obdobné. 

Vtedy sme, aspoň do istej miery, pripravení vstúpiť do Tittelovho sveta. Umelec k výstave pristupuje ako ku súvislému a celistvému dielu, ktoré takmer sochársky modeluje a kurátor teda musí čakať, čo z toho vzíde. Matéria výstavy totiž pozostáva z drobných objektov, alebo skôr priestorových intervencií objektového typu, ktoré síce fungujú aj samostatne, ale v danej súvislosti majú funkciu polotovaru. Najčastejšie fungujú ako malé záchytné body v priestore, členia ho a vytvárajú voľné vizuálne aj sémantické spojenia. Tie sú však rozvrhnuté na väčšie vzdialenosti, fyzické aj mentálne, preto sú aj menej zreteľné, ťažšie vysledovateľné.

Zvlnený stĺpec zlepených mincí, ktorý pripomína miniatúrny točený, tordovaný stĺp, sa krúti akoby v optickej deformácii, spôsobenej odrazom svetla na vodnej hladine. Dojem optického lomu v obraze, predmetu ponoreného do tekutiny vyvoláva aj séria miniatúrnych biliardových gulí, ktoré plávajú vo vode ako žĺtka v tekutých bielkach. Tento obraz vidíme to na jednom zo záberov „dvojkanálovej“ videoinštalácie Záhradníkov dom, ktorá fiktívne rozširuje priestor výstavy do akýchsi prestriedavajúcich sa, pohyblivých dvojstrán. Vzniká akési posuvné, dynamické portfólio, autorský album, ktorý sumarizuje značnú časť Tittelovej tvorby posledného desaťročia. 

Všetko doteraz spomenuté je len akýsi návod na čítanie, jeden z možných. Zmysel niektorých motívov zvlášť v súvislosti s hlavnou témou ostáva napriek všetkému úsiliu aj kurátorovi výstavy neprístupný. Ak ale divák pristúpi k výstave s dostatočne otvorenou mysľou, bude možno úspešný aj tam, kde kurátor zlyháva. 

Tato výstava vznikla s laskavou podporou fondu na podporu umenia, Ministerstva kultury České republiky, Magistrátu hlavního města Prahy a agentury Key Promotion.