“Prechádzam si zvláštnym obdobím. Horím a vyhorievam, lebo som sa doteraz odovzdávala. Stúpala na plný plyn bez možnosti spomalenia. Moja ročná pauza od fotografií sa končí a rekapitulujem.

 

Keď mi v septembri umrel ujo, necítila som nič. Nepoznala som ho, lebo sme nikdy nežili na jednom mieste. Jeho syn a môj otec za ním ako najbližšia rodina vycestovali, lebo bol pohreb. Príde mi zvláštne, že sa cítime byť povinní ísť do Vietnamu, až keď niekto pominie. A čo tie časy, keď človek je a žije?

 

Akoby sme si sami vytvárali dôvody na bolesť a chýbanie.

 

A tak, počas môjho sebeckého obdobia, kedy sa silou-mocou snažím nastavovať si hranice, hl(ˇ)adím na fotografie, ktoré sa mi hromadia. Sú to rodinné fotky. Ukradnuté momenty, ktorými si ich prisvojujem. Ťažím z týchto spomienok a nahováram si, že každým cvakom portrétovaného človeka ochudobňujem.

 

Ale vďaka týmto fotkám cítim. Viem vnímať emócie, ktoré sú skryté vo mne. A na teraz mi to stačí. Cítiť stačí.”

 

Kvet Nguyen

 

kvetnguyen.com