Jakub Geltner / Progresivní umělec, který nepoděkoval za pozornost

Anetta Mona Chisa

Progresívny umelec vs. neposlušný objekt

Nechcem sa pozerať na výstavu Jakuba Geltnera ako na pokus o dekonštrukciu a subverziu tradičných médií a formátov umenia (plátno a klasická socha vs technológie, forma vs funkcia, pragmatizmus vs romantizmus, parodovanie dnešného umelca a pod.). Všetky tieto aspekty sa v tomto projekte dajú ľahko nájsť, ale je to staré a nudné čítanie. Navrhnem úplne iný pohľad a vyberiem sa smerom, na ktorý pravdepodobne autor ani nepomyslel, keď skladal koncept. Vynechám umelca aj divákov a budem vnímať projekt z pohľadu neposlušného objektu. Z tejto perspektívy výstavu nečítam ako dichotomickú a kritickú, ale ako návrat k hmote a materiálu¹, k predmetu a jeho nezávislému bytiu.

Najnovšie teórie hlásajú koniec antropocentrizmu a korelacionizmu², pričom veci, objekt, hmota sa posúvajú na vyšší stupeň záujmu, pozornosti a chápania. Objekty a nástroje sa stávajú nezávislé, majú silu a moc, spúšťajú spoločenské zmeny, podnecujú politický aktivizmus, sú hlavným predmetom skúmania súčasnej vedy a filozofie³. V tomto svetle nie sú estetické momenty limitované na interakciu človeka s hmotou, človeka s človekom, človeka so slovami, atď. ale môžu vzniknúť aj samostatne pri interakcii predmetov s inými predmetmi, pri pôsobení vibrácií alebo gravitácie na hmotu, pri odpore jedného objektu voči druhému. Kauzalita sama o sebe môže byť estetický fenomén⁴.

Pod vplyvom týchto špekulatívnych myšlienok mi na projekte progresívneho umelca, ktorý (objektom) ani nepoďakoval príde najzaujímavejšie to, ako sa vzájomne predmety aktivujú, ovplyvňujú a menia. Jeden objekt performuje druhý objekt (stolička performuje šmirgeľ, šmirgeľ performuje stoličku, brúska performuje klasickú sochu a socha brúsku…) a umelec je len sekundárnym pohonným mechanizmom, suflérom v predstavení, kde sú v hlavných rolách predmety a materiály. Predmety sú zrazu tvorivé, vzájomne sa tvarujú a tvoria, nechávajú na sebe stopy dotyku, ničia sa, miznú jeden v druhom. Kašlú na funkčné tvary, ktoré im človek určil, na dizajn aj na galerijný kontext, v ktorom by sa mali tváriť ako umenie. Robia si čo chcú a vplývajú na seba svojími vlastnosťami, svojím bytím. Objekty sú zrazu samostatné a rebelské, inscenujú vlastnú dramatickú skúsenosť a preformujú samy seba (nepotrebujú byť aktivované divákom). Vystupujú ako veľmi špecifické bytosti so špecifickými kvalitami. Hmota sa stáva kreatívnou, materiály a formy využívajú svoju utilitárnosť ako metódu a my vidíme deštruktívne a konštruktívne tváre interakcie objektov súčasne. Ich materialita, formát a forma sa manifestujú ako proces zmeny, ako estetika zásahu, ako forma interferencie.

Prekérna rovnováha materiálov a základná nestálosť tvarov zdôrazňujú aj nestálosť umeleckých médií, nestálosť konsenzuálnych hodnôt, politickú, finančnú, ekonomickú nestabilitu produkcie, apokalyptickú ekologickú budúcnosť. Chcem čítať tento projekt ako "poetiku ambientu"⁵, ako výzvu zvážiť náš vzťah k objektom (v najširšom zmysle slova) a rolu materiálov (substancie, hmoty) v súčasnom umení a v politike. Objekty sa vrátili medzi nás, aby prenasledovali verejnú sféru po rokoch ich fyzického vyhladenia virtuálnymi technológiami a požiadavkami globálneho obehu a v rámci zmeny je nutné, aby sme lepšie pochopili objekty samotné aj ich vzájomnú prepletenosť, ktorá tvorí (a znetvára) náš svet.

———————–

1. Jakubova tvorba bola donedávna prevažne virtuálna, 2d grafika, fotka, 3d animácie, video. Ako mi sám písal pred pár dňami do e-mailu "sem ted vlastne v takove fazi experimentovani s materialem a socharskou instalaci, jeste navic ve stylu site specific." vnímam jeho nový záujem ako návrat k realite, ako návrat k reflexívnemu životu a k produkcii reálnych objektov z reálnych materiálov.

2. Fenomenologické pojatie, ktoré predpokladá, že svet je druhom ľudskej skúsenosti. Výraz presadil Quentin Meillassoux vo svojej knihe Après la finitude. Essai sur la nécessité de la contingence (Seuil, Paris 2006) ako protiklad presvedčenia, že objekty existujú nezávisle na existencii nášho vedomia.

3. Ontológia orientovaná na objekt alebo "object-oriented ontology" (v skratke OOO) je metafyzickým hnutím, ktorý odmieta uprednostnenie ľudskej existencie pred existenciou neľudských objektov. http://en.wikipedia.org/wiki/Object-oriented_ontology

4. "estetická dimenzia je kauzálna dimenzia." – tento koncept rozvíja Timothy Morton v Realist Magic: Objects, Ontology, Causality (OPEN HUMANITIES PRESS, 2013): "Realist Magic is an exploration of causality from the point of view of object-oriented ontology. I argue that causality is wholly an aesthetic phenomenon. Aesthetic events are not limited to interactions between humans or between humans and painted canvases or between humans and sentences in dramas. They happen when a saw bites into a fresh piece of plywood. They happen when a worm oozes out of some wet soil. They happen when a massive object emits gravity waves. When you make or study art you are not exploring some kind of candy on the surface of a machine. You are making or studying causality. The aesthetic dimension is the causal dimension." (str.19-20)

5. Výraz Timothy Mortona ("Why ambient poetics? Outline for a depthless ecology", 2002, https://www.academia.edu/1080178/Why_Ambient_Poetics)