INSTITUT INSTITUT – Akupunktúra Výstavného Priestoru II

Projekt Akupunktúra Výstavného Priestoru 2, alegoricky nadväzuje na výstavu, ktorá sa uskutočnila 29. 5. – 3. 7. 2019 v Galerii FaVU v Brne. Táto výstava pozostávala z cca 60 000 klincov pribitých do stien galérie o rozmeroch 117 m² (tri prepojené miestnosti), spolu zo zanechanou omietkou, ktorá bola vedľajším produktom procesu inštalácie. Ďalej tiež zo skrytého subwooferu, ktorý amplifikoval hluk z ulice vedľa galérie. Vo všetkých miestnostiach bola po celý čas tma a návštevníci si mohli svietiť iba s čelovkami. Inštalácia výstavy prebehla počas piatich dní, na ktorej pracovali ešte vtedy len traja aktéri zo skupiny. Koncept výstavy vychádzal z podmienok a kontextov samotnej galérie, tak ako aj z ideológie a histórie výstavných priestorov. 

V rámci 5 dňovej performatívnej inštalácie bol dodržovaný vopred stanovený časový plán choreografie práce v priestore. Pri tejto práci bola celá galéria zatemnená od začiatku inštalácie až po posledný deň výstavy. Aktéri pri inštalácii používali tiež iba čelovky, čím pri každom pribití klinca do steny mohli sledovať vždy len jeden konkrétny bod. A to aj preto aby neboli rušení okolím za hranicou svetelného bodu, a tiež aby sa poprelo akékoľvek premýšľanie nad estetikou kompozície klincov v rámci pracovnej plochy. Týmto spôsobom práce bolo tieto plochy v procese ťažké rozoznávať od seba, pretože steny i klince boli identické a práca pozostávala z monotónne opakujúcich sa úkonov. Pohyb galériou mal svoje striktné pravidlá pri striedaní sa a presune od steny ku stene. Priestor sa pre projekt rozdelil na 60 blokov, vychádzajúc z jeho architektúry. Pred začiatkom práce prebehlo losovanie o poradí miest na ktorých sa budú aktéri pohybovať, tak aby všetci naraz pracovali nezávisle na každom bloku zvlášť, nerušene v niekoľkých cykloch. Umelci boli zároveň zahalení do rovnakých pracovných úborov, od hlavy po päty, čo malo za účel v týchto sťažených svetelných podmienkach znemožniť identifikáciu spolupracovníka v čase premiestňovania z miesta na miesto. Počas týchto piatich dní sa každý člen skupiny vystriedal v cykloch niekoľkokrát pri každom z blokov, čo vo výsledku spôsobilo, že nebolo možné rozoznať kto kde pribíjal a ako – čím zo stien vymizli individuálne rukopisy. Pri práci mali tiež pravidlo nekomunikovať medzi sebou, akýmkoľvek spôsobom, čo by poriadne nebolo ani možné a to najmä kvôli hluku z reproduktoru a pribíjania. Pracovné postupy danej koncepcie boli nadstavené pre vylúčenie subjektívnych rozhodnutí v rámci procesu realizácie. 

Počas inštalácie, rovnako ako aj počas trvania celej výstavy bol za jednou zo stien ukrytý už spomínaný veľký subbasový reproduktor, ktorý bol napojený na mikrofón umiestnený na ulici a ktorý reprodukoval jej ruchy (dopravné vozidlá, električky, útržkovité dialógy). Hluk ulice je sám o sebe výrazným problémom tejto inštitúcie pretože pri každom prejazde električky otriasa pravidelne touto starou budovou školy, v ktorej sa galéria nachádza. Hlasitý reproduktor tento hluk reprodukoval viac-násobne, v len nízkych, no zato výrazných frekvenciách abstraktne do celého priestoru, rovnomerne, čo malo za efekt posilnenia atmosféry (prirovnanie k vnútru bruchu veľryby). Vďaka rovnomernému distribuovaniu subfrekvencí v priestore nebolo možné nájsť ich zdroj, teda pozíciu skrytého reproduktoru za stenou. Zvuk galérie vychádzal von, za jej dvere, kde ale nebolo až tak možné rozpoznať či sa jedná o reprodukovaný zvuk alebo skutočný hluk z ulice, pretože hlasitosť sa rovnomerne odvíjala od situácie na ulici. 

Pred vstupom do výstavy dostali návštevníci/čky čelovky, čím mali podobný zážitok výstavu sledovať a počuť tak ako autori pri inštalácii. Teda okrem zvuku pribíjania klincov kladivami a zvukových signálov určujúcich harmonogram práce a odpočinku. Návštevník/čka si tak tiež vytvoril svoj individuálny prístup k nazeraniu na tento priestor plný pribitých klincov, mohli pátrať priestorom. Čím viac sa ich ocitlo v galérii v rovnakom čase, tým viac sa menili možnosti nazerania na výstavu zmnožením svetelných bodov, ktoré sa pretínali do akýchsi sietí, abstraktných mriežok. Naopak v situácii jediného návštevníka/návštevníčky, ktorí ak si svetlo nasadili správne, mohli vidieť výstavu bez tieňov v pravom uhle klincov zakrývajúcich tieň. 

Tieto prvky sa odrazil pri fotodokumentácii výstavy, kedy nebolo úplne možné reprodukovať nekonečné možnosti pohľadov na výstavu vo svojej imerzívnej podstate. Preto bol po ukončení výstavy priestor zdokumentovaný aj za plného „fotogenického“ osvetlenia. So samotného procesu inštalácie vzniklo niekoľko stoviek hodín videozáznamov, pretože spolu s čelovkami používali aktéri aj GoPro kamery. Z týchto záznamov je poznať pracovné postupy a rôzne stavy (psychické niekedy i fyzické), ale naopak nie je poznať komu, kedy a kde patria konkrétne pohľady, pretože všetky vyzerajú doslova rovnako. Proces inštalácie bol tiež zaznamenávaný na 360° kamerový formát s centrálneho bodu galérie. Počas prvých dní výstavy dostalo GoPro kamery aj pár návštevníkov, od ktorých záznamy sú veľmi zaujímavým materiálom o pohybe a vnímaní tohto skoro rituálne pôsobiaceho priestoru. 

Po skončení výstavy a odstránení klincov, odpadli veľké kusy stien, čím sa obnažili pozostatky minulých výstav, nespočetných vrstiev náterov a predošlých čiastočných opráv z nesúrodých stavebných materiálov a celková schátralosť stavu tejto historickej budovy. Galéria musela byť preto konečne od základu zrekonštruovaná, revitalizovaná. Akupunktúra Výstavného Priestoru je metaforou priestoru galérie ako samostatného aktéra, organizmu, a jeho stimulácie. Pracuje s priestorom ako s akumulačnou jednotkou v sieti, i so samotnou sieťou tejto jednotky. 

Prvotné východisko projektu odkazuje k teórii francúzskeho sociológa Bruno Latoura. Ten do actor-network theory, známej zjednodušene ako ANT (teória siete-aktérov), nezahŕňa iba ľudí, ale aj objekty, organizácie a koncepty. Základom ANT je predstava heterogénnej siete aktérov vo vzájomných materiálnych a semiotických vzťahoch. Latour sa snaží vysvetliť, ako (nie ani tak prečo) sa aktéri v tejto sieti zišli tak, že konajú ako celok. V ANT tvrdí, že každý aktér, či už osoba, objekt, organizácia alebo koncept, je pre sieť rovnako dôležitý. Podobne tak akupunktúra ako liečebná metóda zohľadňuje individualitu spoločne v komplexné chápanie stavu celého organizmu namiesto jeho oddelených častí. Čokoľvek sa deje v jednej časti tela, ovplyvňuje aj inú časť tela, podobne ako systém vzťahov v sieti podľa Latoura. Každá sieť je zostavená zo spojovacích bodov, ktoré tvoria tak systém, a je ich možné označiť ako „akupunktúrne body“.

INSTITUT INSTITUT je intermediálna umelecká skupina, ktorá združuje aktérov rôznych výrazov a médií v diskusii, kritike, výskumu a súčasné tvorbe, so zámerom podpory vzniku a prezentácie individuálneho a kolektívneho diela.

DOPROVODNÝ PROGRAM:

ČTVRTEK 12. 3. STILL LIVE AFTERPARTY – INTERAKTIVNÍ POHYBOVÁ PERFORMANCE PRO DVA A VÍCE SUBJEKTŮ

PONDĚLÍ 23. 3. PERFORMATIVNÍ KOMENTOVANÁ PROHLÍDKA ZA ÚČASTI INSTITUT INSTITUT

EDUKAČNÍ PROGRAMY PRO ŠKOLY:

Naše galerie nabízí také edukační programy pro školy ve formě komentované prohlídky a workshopu, přihlašovat na ně se můžete na e-mailu: lektori.pragovkaforart@gmail.com nebo telefonu: +420 733 120 550.

UMĚLECKÁ AKUPUNKTURA

Workshop reaguje přímo na výstavu Akupunktúra výstavného priestoru, žáci si v galerii vyzkoušejí „uměleckou akupunkturu“. Kladívky a použitými hřebíky vytvoří společně uměleckou mozaiku. Idea recyklace provází i tento workshop a společné fantazii se meze nekladou. Workshop podporuje kompetence ke spolupráci a fungování v rámci týmu. Je určen pro první stupeň ZŠ.

Projekt je finančně podporován Ministerstvem kultury ČR, Hlavním městem Praha a Státním fondem kultury.